reklama

Vianočná selanka o deťoch z detských domovov

Neviem sama, pochybujem o všetkom, no viem že môj syn má právo mať mamu, ktorá ho ľubi, i keď nemá prostriedky na byt. Po ktorom túžim rovnako od kedy som bola dieťaťom a sťahovali ma s decáku do decáku, lebo som zlá. Môj syn ale nie je zlý, on sa len narodil mne a ja som na neho úplne sama. Okrem mňa nemá nikoho. Kto má právo mu vziať aj to.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (178)

Dobrý deň, neviem ako by som začala,ale asi takto v skratke.

Volám sa Veronika Ružičkova, 26 rokov, moj syn Alfred Ružička, 2 roky.

Problem:

od 31.12.2009 nemáme strechu nad hlavou. Končí nám nájomná zmluva so služobného bytu, kde som pracovala ako porfesionálny rodič v detskom domove Pohoda.

Ako sa to stalo:

Porodila som v Prahe,kde som predtým aj pracovala ako DTP pracovník. Krstná mama môjho syna Alfreda nám vybavila garsonku, ktorá je pre odchovancov detských domov do 25 rokov, a pre tehotné matky alebo matky s deťmi do pol roka veku dieťaťa. Dňa 1.2.2008 sme sa presťahovali do tejto spomínanej garsonky v detskom domove, malý mal 3 mesiace. Bojovala som s ubytovaním už v Prahe, kde som z alarmovala všetký úrady, že sa nemáme kde vrátiť po príchode na Slovensko, no žiaľ, okrem Phdr. Idy Želinskej, vtedy riaditeľa detského domova Pohoda nám nikto nepomohol, i keď mali všetci pekné slová, no skutok ušiel. Po príchode do Bratislavy sa to začalo opäť, bo doba bývanie bola pomerne krátka. A tak sa začal ďalší maráton bez konca. Podala som si žiadosti, ktoré boli dostupné. Ubytovňa Fortuna, od magistrátu hl. mesta Bratislavy, požiadala o sociálny, obecný byt primátora hl. mesta Bratislavy, a požiadala som oň i starostu mestskej časti Vrakuňa. Písala som do všetkých ayzlových, krízových centier v okolí Bratislavy a v Bratislave. No márne, čítala som: Máme plno. Žiaľ poskytujeme to len pre týrané ženy, atď. No po mesiaci snahy sa mi konečne ozvali s krízového centra Maják Nádeje, kde som sa hneď ubytovala. Bola som šťastná, že mám kde bývať, no bývalo sa hrozne. Zlé podmienky, zlá atmosféra, atď. No už v tom čase som dostala ponuku pracovať ako Gazdinná v 2.skupine v danom detskom domove. Chopila som sa situácie a išla do toho. Pracovala a dochádzala každý deň s mesta do Vrakuňe za prácou s mojim synom. Samozrejme nestihala som úplne všetko, lebo som ešte kojila syna, cestovala, prisposobovala režimu v krizovom centre, atď. Takže čo som si mohla dovoliť nestihúť bol neporiadok v mojej izbe. Začo na mňa zavolali sociálnych pracovníkov, čo ma úplne dožralo. Nemala som totiž inej možnosti(práca), ak som chcela prežiť a hlavne dať dieťaťu všetko čo potrebuje. (lieky, stravu, oblečenie, hračky, plienky, atď), lebo som dostávala príspevok na dieťa vo výške cca 4800 SK, dnes 187eur aj s rodinnými prídavkami. Po odrátaní nájmu v krízovom centre 2500 sk, a za každú pračku 20 sk mi ostalo naozaj ledva na plienky. Otec dieťaťa vtedy tvrdil, že nie je jeho. Počas mojej práce som sa dozvedela o práci profesionáloneho rodiča čo ma zaujalo, a pani Želinská, riaditeľka DeD, mi cez úrad práce umožnila spraviť prípravu profesionálneho rodiča, ktorý bol pod záštiou Úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Absolvovala som túto prípravu v máji 2008 a od augusta 2009 som mala dvoch krásnych chlapcov, súrodencov, a bol mi na túto prácu poskytnutý byt v detskom domove Pohoda - CSP. Čo bola pre nás vykúpením, lebo malý v Majáku bol stále chorí, a už som uviedla ostatné argumenty vyššie. Pracovala som takto do 30.11.2009. Chcem povedať, že nebola som 100-percentná mama, no ľubila som a davala pocit rodiny a tepla, ktoré tým deťom chýbali, bola som otvorená radám mojich kolegov, niektorý pomáhali a iný iba kritizovali a hľadali chyby. Ale najhlavnejšie brala som ich ako deti, ktoré majú nárok na ten istý prístup ako moje dieťa, i keď si zo sebou brali o mnoho viac zo života predošlého.

Návrat mojho najstarsieho chlapca do skupiny sposobil, že mi dali výpoveď za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Vraj dieťa bolo u mňa obmedzované, no dieťa malo 15 a prejavili sa po roku klamstvá, ktorým raz musel byť koniec, a krádeže. A tak po dlhom rozprávaní s dieťaťom, o dôvere, samostatnosti, atď., so psychologom, známymi, už som bola rozhodnutá ísť spolu s ním psychoterapeutovi. Som mu dala zákaz voľného pohybu mimo areálu, kvôli nedodržaní dohody, slova, počas vychádzky. Učila, že dôvera musí byť v každom vťahu. Dieťa to nezvládlo a vypýtalo sa do výchovnej skupiny, citujem: Nebudem jak vo vezení.-No ja som mu pekne vysvetlila, že keď nadobudne stratenú dôveru, tak môže ísť kam bude chcieť. No dieťa to nepochopilo. A tak sa ma opať opýtalo či môže ísť na skupinu, lebo vedelo že tam nič podobné nebude mať.( môže klamať, striedajú sa tam vychovávatelia a nemusí nikomu nič vravieť keď nechce), čo samozrejme doma neplatí. Ja s dôverou v kolegov, psychologa hlavne som mu povedala jasne povieme to ďalej. No dieťa mi bolo bez mojej prítomnosti vzaté, prišli ho pobaliť, sociálna pracovníčka, riaditeľka, psychológ, a stáli tam ako dozorcovia. Nevysvetlil mu nikto že takto to bežne v živote chodí, pokiaľ klameme a podvádzame. A že bez dôvery nie je nič. Nato som bola úlne sama a obávam sa, že chlapec to nikdy pochopí, lebo šanca sa mu to vysvetliť sa premrhala.
Cítila som sa hrozne. No nemohla som si pomôcť. Mala som zákaz po roku strávenom s ním v domácnosti, akéhokoľvek styku, bez rozlúčky, bez všetkého.
A tak sa pýtam je možné aby sa takéto veci dieli na deťoch?
A je možné aby som sa ja s mojim synom ocitla na ulici, i keď už dva mesiace vie o mne úplne každý, Úrady, sociálka, riaditelku som požiadala o predĺženie bývania. a nikto po Vás ani neštekne. Kde sa dopátrať k niečomu, kto zato zodpovedá.
Môžem zato, že ma otec dieťaťa opustil keď som bola 2 týzdeň tehotná v cudzine?
Alebo hádam zato, že ma rodičia dali do detského domova keď som mala 3 roky?
Neviem sama, pochybujem o všetkom, no viem že môj syn má právo mať mamu, ktorá ho ľubi, i keď nemá prostriedky na byt. Po ktorom túžim rovnako od kedy som bola dieťaťom a sťahovali ma s decáku do decáku,lebo som zlá. Môj syn ale nie je zlý, on sa len narodil mne a ja som na neho úplne sama. Okrem mňa nemá nikoho. Kto má právo mu vziať aj to.

Od 16.11.2009 som sa zamestnala v novej práci. Inej ako bola táto. No finančné prostriedky a ani čas nebol na hľadanie nájmu, lebo šli inam. Opatrovanie, nájom, účty, nedoplatky, atď. I po tomto argumente mi pani riaditeľka Lajošová, neumožnila čo i len na deň bývať dlhšie. Kôli neporiadku v byte a bezpečnosti BOZP. Chodili sem bez môjho vedomia fotiť, vstupovali sem a zavádzali, vtedy sme tu neboli alebo boli ale nie v ten deň boli sme tam v iný, atď.

Ja sa pýtam, keď riadia takíto ľudia osudy detí v detských domovoch, máme právo odsúdiť ich. Môžem písať zo života čo som prežila počas mojej práce tu ešte veľa riadkov, no to až nabudúce a nebudem sama.


Poznámka od kolegyne z toho istého detského domova:
Veroniku poznám tri roky, je to odchovanec detských domovov, akých tento systém vyšle do života 99 percent. Miesto neustálej podpory a koučingu zo strany profesionálnych sociálnych sietí dostávajú nakladačku v podobe toho, ako žijú a robia všetko zlé. Veronika nie je žiaden lúmen, je to prostý človek rozhodnutý mocovať sa so životom, čo najdôstojnejšie. Pýtam sa kompetentných, ako je to možné, že pripravili profesionálneho rodiča, ktorý nemohol dôstojne vykonávať svoju prácu, len preto, že bol priamy - je skutočne najdôležitejšie vypulírovaný byt plný chladu a neúcty k deťom?
Je možné, aby profesionálny rodič nedostával adekvátnu podporu od poradenského tímu pri výchove obzvlášť náročných detí, umiestnených v profesionáýlnej rodine. Tento detský domov vvykonáva "trestné komandá" v profesionálnych rodinách a tak ich postupne devastuje až do zániku. A to sa deje v čase, keď je éter plný reklamy na profesionálne rodičovstvo.
Pridávam príklad absurdnosti ako bodku za osudmi detí detských domovov - tým Veronikiným a jej syna, ale aj tými tromi mojimi, ktorých by som v súlade so zámermi toho istého detského domova mala po troch rokoch života v rodine vrátiť 20. januára 2010 späť. Čo sme teda s manželom urobili - požiadali sme o ich umiestnenie u nás formou pestúnskej starostlivosti. Suplujeme teda funkciu štátu, ktorý nie je spôsobilý dôstojne vykonávať ochranu práv detí. Skutočne je štát odkázaný na tak neuveriteľne nekompetentných ľudí, bež štipky empatie a úcty k ľudským životom ako je tomu v Detskom domove Pohoda?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Maja Piačková

veronika ruzickova

veronika ruzickova

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kto má pozná vie kto som a čo som:o)) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu